Charizmo

Smutný Smútok kráčal v decembrovom poludní,

zahalený v premočenom, uzimenom plášti.

Mrazivého dažďa kvapky mu do vlasov padali,

kým topil dušu svoju v zášti.

Kadere sčerneli  mu, celé boli mokré,

do čela drali myšlienky sa nedobré.

Smútok kráčal, čižmy v kaluži čľapkali,

tí čo ho stretali, horko plakali.

Smutný chodil tvárou obrátenou k zemi,

hrbiac sa nad dvadsiatimi siedmimi havraními ružami.

Trasúce sa bledé pery, šepkali si slová tichúčko,

obrázok panny ešte, láskou tisol si pod tričko.

Tam, kde býva srdce rozbité a zlomená ukrýva sa duša,

čo zranila ju nepresná, Kupidova kuša.

Výčitky nemé Bohu Smútok číta,

smiať by sa chcel, nebyť ukrutného žiaľu.

Vo vetre povieva zmoknutá čierna hriva,

šťastie, Osud vyhnal kamsi v diaľ.

K hlbokému, 27 prinesie on ruží, k hrobu,

studený december do pľúc vdýchne, zhlboka.

Nohu postavil nad smrteľnú jamu,

v tom čiasi ruka ho zastaví...

Postava, v pergamene starom odetá,

otvára mu dlaň, berie k sebe ruže.

Veď hovorí tak Pravda odveká,

Sofia lekárom je ubolenej duše.

A tak nie Smútok padol do jamy zubatej tetky,

Smútok nie, lež dvadsať sedem pochovali ruží.

Oliver Bley