Kto spomína leto počas zimy?
Slnko vidí, v tvári steká pot a vôňu cíti letných kvetov,
mámenie hôr Beskydských, a rosu z trávy?
Márnu kráča cestu za svojím srdcom.
Keď za oknami biele plátno pripravil si maliar, mráz?
Kto spomína leto, v zime?
Spoveď v trupe hrdzavej lode, kým nad hlavou bubnuje nám dážď.
Bozky zahalené v modrej deke, vodami jazera svätené,
na pečenú rybu, keď láska zavolá k nám hlad.
Kto vidí tú ostýchavú devu nad Szałe vlnami, keď panuje tam ľad?
Kto na leto spomenie si v zime?
Ranný čaj, jahody červené od mamy, hebkosť dievčenských warg,
hĺbku zelených tých očí, lenivého dopoludnia.
Hriešnej chvíľky, dotykov vášne, a čarovnej tej izby pre hostí.
Kto vedie rozhovory v kuchyni, keď vychladla už pec?
Kto spomína v zime na leto?
Malú Hontas, slnko padajúce za obzor,
opustený cintorín, starý, na neschodné cesty v poli.
Na huňaté zubry v obore a predaj živých kvetov.
Kto tajomstvo objaví dreveného típi, keď ukryl ho dnes sneh?
Kto pripomína leto v bielej zime?
Púte na bicykli, s migdałami poľský łod.
Úsmev a plač, i na rany v srdci.
Nedeľnú modlitbu nepokrstených detí.
Kto pripomína vlak plný soli, keď odchádza do zimnej hmly?
Spomína snáď leto niekto v zime?
Nádej v beznádeji.
Lásku, keď nie je milovaný.
Úsmev, keď srdce drví mu žiaľ.
Tvoje oči, keď hľadí do nich iný.
Pery, čo ma nepobozkajú.
Ruky, ktoré nepohladia moju tvár.
Spomína. Ale kto?
No predsa ja, milá Asia.
Ja, čo ťa milujem...
I keď za oknami panuje už mráz.
Komentáre